13.03.2010 | Personálne | Pridaj komentár

Rýchlokurz vlastenectva pre voličov SNS

Aj keď sa to nezdá, Slováci majú veľa dôvodov cítiť národnú hrdosť. A pritom ani nemusia nadávať na Maďarov, ba ani spievať hymnu pred jedlom a po súloži. Stačí, keby sa viac zaujímali o svoje vlastné dejiny. Zistili by mnohé prevratné skutočnosti. Napríklad, že text slovenskej hymny nezložil Janko Kráľ, ale štúrovský básnik Janko Matúška.

Tak na začiatok môžeme byť hrdí na Československo, ktorého sme boli súčasťou. Bola to jedna z najdemokratickejších krajín vo vtedajšej Európe vôbec. Pre ilustráciu spomeniem, že československé ženy získali právo voliť oveľa skôr ako napríklad ženy vo Veľkej Británii. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto štátu bol prezident Tomáš Garrigue Masaryk, pôvodom polovičný Slovák.

Slováci sa môžu tešiť aj z úspešnej kariéry Milana Rastislava Štefánika, všestranne nadaného človeka s chrbtovou kosťou, ktorý sa ocitol v správnom čase, na správnom mieste. Bohužiaľ, jeho predčasná smrť pripravila Slovákov o výrazného a priebojného politika. Štefánik ukázal svetu, že Slováci naozaj nie sú barbari v širokých klobúkoch, ako nás opísal Bram Stoker v jeho legendárnom románe Dracula. Jednoducho, Štefánik všetkých presvedčil o tom, že sme slušní ľudia, čo sa vášmu predsedovi darí úspešne sabotovať.

Vznik prvej Slovenskej republiky 1939-1945 pod taktovkou jednej strany bol po ére demokratického štátneho zriadenia vnímaný ako krok späť. V tom čase však bola diktatúra v móde a neboli sme jediní, ktorí sa nechali ošáliť týmto módnym výstrelkom. Slovensko malo napriek všetkým pozitívam existencie v Československu vážny ekonomický problém, ktorý sa po vyhlásení samostatnosti výrazne zmiernil. Podriadenosť nacistickému Nemecku však dala novej republike nenávistný charakter, za ktorý sa po zvyšok existencie budeme musieť iba hanbiť. Ale aj slovenský štát mal svoje svetlé momenty, napríklad zrod Slovenskej akadémie vied alebo legendárny Tatranský expres. O tom, že slovenské železnice mali v 40-tych rokoch nejakú úroveň svedčí aj to, že tento vlak mal svoju vlastnú pieseň, ktorú nenaspieval nik iný, ako František Krištof Veselý.

Originálnu verziu piesne som na YouTube.com nenašla, Bratislava Hot Serenaders ju ale zvládli celkom dobre. ;)

Ako som už naznačila, slovenský štát sa v učebniciach dejepisu preslávil predovšetkým nenávisťou voči Čechom, židom alebo Maďarom, s ktorými sme si to aj vojensky rozdali. V tomto konflikte sme sa však ocitli nevinne, keďže prví začali Maďari. Deportácie sme pre zmenu prví začali my. Maďari sa po nás iba opičili. No ani slovenskí židia, ktorých sme sa tak lacno vzdali, sa nenechali zahanbiť a dvom z nich, Walterovi Rosenbergovi a Alfrédovi Wetzlerovi sa podarilo nemožné - útek z koncentračného tábora Auschwitz v poľskom Osvienčime. Správa, ktorú v roku 1944 svetu priniesli, bola vôbec prvá najpodrobnejšia správa o existencii koncentračných táborov. A to je myslím dostatočný dôvod na hrdosť, veď to boli naši židia, nie dáki maďarskí.

V čase, keď Nemecko začalo prehrávať na všetkých frontoch, jeho spojenecké krajiny pochopiteľne uvažovali nad tým, ako zo spojenectva vycúvať. V roku 1944 svetovou verejnosťou rezonovali iba dve veľké povstania. Varšavské, ktoré už hádam ani nikoho neprekvapilo a to naše, slovenské, ktoré zasa prekvapilo úplne všetkých, naviac asi Nemcov. Veď akoby aj nie, keď nás pred tým vyzbrojili. Bez ohľadu na politické pozadie celej akcie a všetky jej neblahé dôsledky, by sme mali byť hrdí, že sme sa vôbec odhodlali za niečo povstať. Lebo Slováci nemajú v náture povstať a už vôbec nie za niečo. Doteraz sme o tom mohli iba čítať v básni Sama Chalupku s príznačným názvom "Mor ho!", ktorý sa stal aj mottom mnohých povstaleckých vojakov. Nikdy viac Slováci neprejavili dostatok sebavedomia na podobný kúsok. A v roku 1968 by sa to aj hodilo.

Slovenský štát nám napriek tomu dal dôvod na hrdosť, i keď nepriamo. Film "Obchod na korze" opisujúci pomery v Slovenskej republike s vynikajúcim Jozefom Krónerom v hlavnej úlohe, získal v roku 1966 Oskara a Krónerovi vyslúžil prezývku "slovenský Chaplin".

Aj súčasnosť, čo sa to akokoľvek nezdá, poskytuje priemernému Slovákovi miliónovi stále nové a nové podnety pre budovanie jeho národnej hrdosti. Teda za predpokladu, že nesleduje aktuálne dianie na politickej scéne. Zoberme si napríklad šport. A teraz vážne nemyslím bitky futbalových fanúšikov v pohraničných oblastiach. Výkony vodákov, biatlonistov, tenistov, hokejistov a najnovšie aj cyklistov a futbalistov bežného Slováka milióna napĺňajú nádejou, že aspoň športové správy sa oplatí sledovať bez obavy zo svetovej blamáže.

Hrdí môžeme byť aj na všeličo iné. Napríklad na slovenskú firmu, ktorá si môže dovoliť takúto reklamu...

...alebo slovenskú knihu, ktorá vyšla v šiestich európskych krajinách...

...na našu kultúru a tradície (ktoré práve nesúvisia s okrádaním našich blížnych), ktoré vzbudzujú pozornosť aj za hranicami našej zeme...

...a tiež na našu krásnu krajinu, ktorú si dúfam úplne nezdevastujeme, aby sme mali o čom točiť takéto gýčové reklamy s hviezdnym obsadením aj o 20 rokov.

Komentáre

Pridať komentár